2. kapitola
Profesorka a zároveň bývala detektívka Emma Mursová sa náhle strhla zo spánku. Posadila sa a chrbtom ruky si utrela čelo. Sníval sa jej veľmi živý sen. Bolo v ňom nejaké dievča, ktoré... ktoré... zomrelo. To dievča, tá Elizhabet, sa jej zdala povedomá. Nebola si istá, ale zdalo sa jej, že to dievča je dcéra od susedov hneď na začiatku dediny. Volali sa Rollingový, alebo nejak tak. Boli angličania... alebo belgičania? Teraz si nebola istá. Ale hlavné je, že tomu dievčaťu sa niečo stalo. Možno že sa jej to snívalo, ale možno... Nechcela na to myslieť, nechcela mať hneď zrána morbídne myšlienky. Ale nepomohla si... A myslela na svoju dcéru. Jej dcéra zomrela pred rokom, a dnes by mala 17 rokov. Bola taká mladá, keď zomrela... A rozplakala sa. Nechcela, aby sa táto katastrofa opakovala znova. Rozhodla sa, že susedku navštívi. Tak si obliekla bundu, a išla do studeného májového rána.
Keď už bola pri dome číslo 12, vzduch preťal výkrik z domu Rollingových. Bežala k nemu, zatiaľ čo jej po chrbte naskakovali zimomriavky. Ten výkrik bol hrôzostrašný, miešalo sa v ňom utrpenie, smútok, hnev. Emma tento pocit veľmi dobre poznala - veď takýto pocit máva každé ráno.
Keď došla ich domu, videla plakať matku dievčaťa. Chcela ísť za ňou, ale bránila jej v tom bránka. Pomyslela si, že teraz nezáleží na jednej bránke, tak sa ju pokúsila otvoriť. Podarilo sa jej to, a bránka dosť hlasno zavŕzgala. Pani domu sa pozrela na Emmu, ale potom sa pozerala len na svoju dcéru. Tá mala modré pery, bielu tvár a na čele ešte trochu krvi. Emma pribehla k jej matke ktora ticho plakala nad svojou dcérou. Objala ju jednou rukou, a tíšila ju.