6. kapitola - Výkupné
Nemyslela som si, že započujem ten hvizd. Veď aké nebezpečenstvo by tu číhalo? Ale (ako neskôr povedal Michael, Vždy v strehu) dohodli sme sa na tom, že ak sa niečo stane, ozve sa hvizd... Utekala som do obývačky s preplneným batohom, a hľadala som nebezpečenstvo, ľudí, upírov alebo ešte niekoho iného... Ale nebol tam nikto. Naozaj. Teda až na muchu pri okne. Hľadala som Michaela a mamu. V duchu som sa modlidla, aby vyskočili spoza kresla a vykríkli Prekvapenie!Alebo niečo v tom zmysle. Pozrela som sa všade, za kreslo, do skrine, všade... (Priznám sa, pozrela som sa aj do záchodovej misy.) Nevidela som ich. Ani mamu, ani Michaela. Keďsom sa už chystala niečo urobiť (napríklad hysterčiť), pozrela som si ešte pre istotu stolík. Pochybovala som, že tam budú, veď aj tak by som nezmestili ani za ňho, nie to ešte do ňho, ale musela som dúfať. Keď som ho prehľadávala zo zadu, zmeravela som. Na zemi ležal malý, drobný lístok. Chcela som ho zdvihnúť, ale zaváhala som. Neviem, čo som si vlastne myslela, ale skúste si predstaviť, že vám zoberú vášho jediného žijúceho príbuzného. Keď si to viete predstaviť, už aspoň z polovice viete, ako som sa cítila. Premohla som pocity a zdvihla lístok, čítajúc:
Máme ich. O hodinu pri námestí.
Stála som za námestím už o štvrť hodinu skôr. V našom meste nikto nechodí za námestie, vďaka ľudom ktorý... dá sa povedať, ktorý obťažovali ostatných. Stála som tam, a keďže bola jeseň, pri každom závane vetra som sa mrvila. Každú chvíľu som sa obracala, či ich neuvidím, ale márne. Napadali ma čudné veci, hlavne morbídne čudné veci. Skúšala som tie myšlienky zahnať preč, ale nešlo mi to veľmi dobre. Bolo mi teplo i zima zároveň (no, väčšinou zima, ak zoberieme, že bola jeseň). Pozerala som sa na hodinky. Meškali. Zachvátil ma hnev, tak som si musela sadnúť na najbližší múrik dúfajúc, že ma to trošku upokojí. Moc to nepomohlo, keď zoberieme do úvahy, že na druhej strane uličky boli bezdomovci a kričali na mňa:
"Poď, kočka, neprisadneš si k nám?" a popri to sa smiali. Bola som naštvaná. Bola som naštvaná na nich, že ma nechajú na pokoji. Bola som naštvaná na Michaela a mamu, že sa nechali uniesť, bola som naštvaná na únoscov, že ich uniesli. Bola som naštvaná na celý svet, že sa ešte nezrútil. Vyskočila som na nohy , a ani neviem, čo sa stalo, a jeden bezdomovec začal kričať. Triasla som sa od zlosti a odvrátila od nich pohľad - utekali preč aj so svojim priateľom. Bolo štvrť na šesť, a keď som už rozmýšľala, či si zo mňa niekto nevystrelil alebo čo, zjavili sa. Aspoň myslím, že to boli oni, ale keď som si ich prezrela bližšie, bol tam aj Michael a moja mama - zvláštne sa vznášali do vzduchu. Nie veľmi, len pár centimetrov. Michael sa vrtel, mama bola zrejme v bezvedomí. Obrátila som sa k nim, a čakala, kým prídu. Bolo ich tam (bez mami a Michaela) približne 5. Na tvárach mali kapucne, a oblečené mali čudné oblečenie veľmi pripomínajúce habity z Harryho Pottera. Aj z tej dialky som počula, že nejak funia, ale usúdila som, že asi dýchali ústami. Ten najbližšie pri mne pri mne prehovoril, a skĺzla mu z hlavy kapucňa. Mal čudne sivastú tvár a zistila som, prečo funia - nemali noc, len akýsi nos veľmi podobný psímu.
"Dáme ti tvojich kamošov, ale za to budeme niečo chcieť."
"A čo?" spýtala som sa, prekvapená, že to hovorím pokojne. Zasmial sa, a pohŕdavo hovoril:
"Teba... Chceme teba."