4. kapitola - Skrývanie
Keď som sa prebudila, cítila som sa mizerne. A aj som tak vyzerala. Bola som bledá, s veľkou hrčou ne hlave - pamiatka po dopade na zem. Michael nado mnou sedel a tváril sa ustarostene.
"Ako sa cítiš?" spýtal sa ma.
"Ehm... fajn." zaklamala som. Nikdy som nevedela dobre klamať, a preto ma rýchlo odhadol.
"Apoň že neubudlo z tvojich schopností klamať," uškrnul sa, a nato som poňho hodila najMnobižšiu vec.
"Ale nie... teraz naozaj. Ako sa cítiš?"
"No... Jedným slovom mizerne."
Na to nepovedal nič, iba na mňa zamyslene hľadel.
"No..." začal pomali. "U niektorých ľudí to nejde ľahko. Niektorý zvracajú, niektorý, ako ty," kývol hlavou, "zamdlú. U všetkých je to inak, ako sa u ľudí vraví... Ehm... Sto ľudí, sto jazykov."
Musela som sa nad ním uškrnúť a nedalo mi ho neopraviť.
"Sto ľudí, sto chutí!" A to som sa už smiala trochu hlasnejšie. On iba pokrčil ramenami a pokračoval vo vysveľovaní.
"Takže... už tomu rozumieš? Prečo si odpadla?" Na to som len zamyslene pokývala hlavou na súhlas.
"No dobre, lebo teraz ide ta ťahšia časť. Skrývanie."
"Skrývanie pred čím?" spýtala som sa udivene. Nebodaj sa budeme skrývať pred ostatnými upírmi?
"Budeme ťa musieť skrývať pred rodinou. Aby nikto nevedel, že si upírka."
"Ehm... A ako?"
Vysvetlil mi svoj plán. Veľmi sa mi nepáčil, bolo tam veľa chýb, veľa častí, ktoré sa mohli pokaziť. Ale keďže sme nemali nič iné,musela som s tým plánom súhlasiť.