1. kapitola - Život začína smrťou
Niekedy som neverila na upírov. Veď kto by veril na bytosti s ostrými tesákmi, nadmernou rýchlosťou a bojazlivých sa lúčov svetla? Je to úplne nelogické. No dobre, priznávam, verím že niekedy žili, ale teraz už nie. Už určite nie.
Mám rada noc. Neviem prečo, ale mám pocit že k nej patrím. Rada pozorujem spln. Prebúdza to vo mne pocit... uspokojenia. Ja viem, je to trafené, ale čo už? No horšie je to s dňom. Neznášam to zbytočné ranné prebúdzanie, ten zhon, tú školu... Hm, keď nad tým tak rozmýšľam, už by som asi mala ísť so postele, zajtra budem spať ako zabitá. A ešte keď máme ten test z biológie.... Biológia nie je práve môj odbor. Ale dejepis... Z dejepisu viem oveľa viac ako moji spolužiaci. Neviem prečo, ale jednoducho to viem. A ani sa nemusím učiť. Zakašľala som a pretrela si oči - v poslednom čase sa mi choroba zhoršovala. Mám špeciálnu chorobu, menom... neviem, ako sa volá, ale dosť sa zhoršuje. Nielenže kašlem - zapálili sa mi aj oči. Radšej nech na to nemyslím - nezvládla by som pocit na moju smrť, na moje telo v truhle v čiernych šatách, na tvári umelý výraz... Radšej so si išla ľahnúť.
Fantázia. Skvele. Super. Prečo si musím vždy sadnúť do ťažšej skupiny? Je to blbé. Najradšej by som sa vymenila s mojou spolusediacou - aj ja by som mala potom samé jednotky! Ale videla som, ako jej tento test dal zabrať. Poviem Vám, učitelia dokážu byť fakt krutý. Kto to kedy videl - dať takú ťažkú písomku na polrok? Mali by sme si známky opravovať, nie kaziť! Je to... je to nespravodlivé. Čo by oni povedali na také ťažké testy? Hovoria, že je ľahký, a vždy dostanem trojku! Vždy, keď som nazlostená, kašlem. A preto dnes kašlem ostošesť. Neviem, že či je to kvôli mojej chorobe alebo zlosti na učiteľov - a bolo mi to jedno. Keď som odchádzala zo školy, spolužiaci mi ustupovali z cesty - zrejme videli moju náladu. A bola som im zato vďačná. no keď som už bola na pol ceste od môjho domu, cestu mi zatarasil chlapec so zažlkastou pokožkou, dlhými vlasmi a otrhaným oblečením. Vyzeral ako z 70. rokov.
No super, pomyslela som si. To mi ešte chýbalo..
"Ehm... Pre- prepáč..." zakoktal sa chlapec.
"Čo je?" odvrkla som.
"No vieš... Potrebujem Ti niečo vysvetliť..."
"No vysvetľuj."
Chlapec (neskôr som zistila že sa volá Michael) sa pustil do vysvetľovania. Išiel na to opatrne, ale keď skončil, len som vyvaľovala oči a krútila hlavou. To nemôže byť pravda. Nie, naozaj to nemôže byť pravda. Určite si zo mňa robí len žartíky...
"Neklam mi!" zahrmela som. Je to taký idiot, že si myslí, že mu uverí? Vynadala som mu, ale on to asi zobral osobne, a povedal:
"Ale nehovor potom, že som Ťa nevaroval!"
Zaváhala som.
"Ukáž mi, ak naozaj si to, čo si povedal, určite máš aj nejaké schopnosti."
Zamyslel sa a potom lusol prstami. V rukách sa mu objavil náhrdelník ktorý bol pár metrov od neho.
Vyvalila som naňho oči a o krok cúvla. Prosím, len nech sa mi to sníva, prosím... Ale nesnívalo sa mi to. Bola to pravda. Bol to upír. A žiadal ma o svoj život.